Česko - Rakúsko - Slovinsko - Chorvátsko - Bosna - Čierna Hora - Albánsko
	Tak sme si s Robertom opäť raz trúfli na dlhší výlet na mašinách. Cieľ: Atény.
	Prvý deň šlo všetko hladko, hneď na obed sme videli pekné veci, napr. pivo,
	alpský potok (pokúpali sme),
	ok, potom Robertovi chcelo niečo vymlátiť oko, ale zabil to.
	Potom nasledoval nocľah v kempe Triglav a pokračovalo sa Slovinskom smerom na Chorvátsko. Robert bol tak zvyknutý na schengenskú pohodu, že na tejto hranici sa ani neobťažoval zastaviť. Prefrčal medzi kadibúdkami colníkov asi 60-kou. Ja som šiel asi 100 metrov za ním, takže som mal čo robiť aby som nezabil colníka, ktorý vybehol a snažil sa zúfalým mávaním zastaviť Roberta. Márne. Samopal nemal pripravený, takže Robert prefrčal do Chorvátska. Ja som potom colníkom musel sľúbiť, že im ho privediem naspäť. Chytil som ho až po 10 kilometroch.
	Niekde na balkáne sme videli zvláštnu poďobanú krajinu.
	Niekde v Bosne to začalo byť zaujímavé.
	Robertova GPS-ka nás postupne zaviedla na šotolinovú cestu po lese.
	Mne to prišlo celkom zaujímavé, bolo tam pekne, ale Robert to videl inak:
	"Máme před sebou ještě přes 200 kiláků a ta spíčená GPSka nás vede po polňačkách!"
	Keď sme konečne celí zaprášení a vyklepaní (ale bez pádu) narazili na asfaltku, Robert vysekol poďakovanie motorkárskemu bohu alebo také čosi.
	Bola tam aj benzínová pumpa.
	Potom sme prešli hranicu do Čiernej Hory a prišli dobré hory.
	Pivsko Jezero
	Blížime sa k národnému parku Durmitor. Krajina tu bola zhrnutá ako koberec.
	Cesta Durmitorom večer
	Po dvoch nociach v stane konečne trochu sucha a hygieny. Hotel v Žabljaku.
	Ranná obhliadka Durmitoru, večer sme to už nevideli.
	Moc sa mi to tam páčilo a tak som sa kochal okolím ...
	... až som sa v jednej zákrute zabudol a vykochal som sa von z cesty. Šťastíčko bolo, že to bolo jedna z asi 3 zákrut, kde to bolo dolu len 2 metre. Cesta je tam hore, kde sú motorky.
	Našťastie sa objavili ďalší Češi a všetci dohromady sme dostali motorku zas hore na cestu. Díky. Nikomu sa nič nestalo, mašina tiež v poho. POkračujeme.
	Na Albánskej colnici to vyzeralo uvoľnene. Všade kozy, nikto sa nesnažil zbytočne úradovať, chvíľu sme si postáli, než nás odbavili.
	Albánsko vyzeralo tak nejak ošumelo, ale jedlo bolo furt lepšie a lepšie.
	Ta jižní Albániééé ...
	jéé jistě krásná zééém ...
	posáázenááá vinohradem.
	Aj kemp bol parádny.
	Až na tie hajzle.
	Kemp bol na brehu Ochridského jazera a na večeru sme dostali ich slávnu rybu. Bola famózna.
	Hajde spať.
	Kvízová otázka: kde sa nachádzme? Všade samý mercedes ... správne, sme v Albánsku. Toto je už konkrétne colnica do Grécka.
	Na 5. deň sme dorazili do Grécka. Bolo tam pekelne teplo a cesty boli zákerné.
	Nikdy nebolo jasné, čo sa objaví za najbližšou zákrutou.