Príjazd a Colombo
	Deň D, 3. septembra, 11:00, komplet zbalený, odchod na obed s Vladom.
	Po obede ešte kúpiť toaleťák a B-čkom na Zličín. Tam čakala ona. Zbalená. Komplet. So 400 litrovým batohom vpredu a 1400 litrovým vzadu. 3 sady topánok.
	Bol som z toho tak mimo, že zo 100-vky som na letisku vystúpil bez foťáku. Zistil som to až o 20 minút pri ceste k check-in prepážke. Značný stress a ešte som sa aj cítil dementne. Tak ako vždy, keď niečo niekde zabudnem. T.j. prakticky denne.
	Ani neviem prečo sme dúfali, že keď počkáme na ten autobus, ktorý príde o hodinu späť, tak by tam ten foťák mohol byť. Prišiel, šiel som za pánom vodičom a ten hovorí: - Foťák? Mhm ... jakou měl barvu? - Čiernu. - Tak takový nemám. - Tak dík, dovi ... :( - Je tam černá a stříbrná ... - Eeee ... no jasné, Cannon S5 IS, je tam aj trochu striebornej. Kľudne vám poviem, čo je na ňom nafotené, sú tam len 2 fotky! (Nádej!) - Tak tady to máte (vychutnal si ma).
	Tak to je zákon zachovania v praxi. Keď niečo niekde položíte, tak to tam aj nájdete. Aspoň vďaka tomuto pánovi vodičovi, ktorému ďakujem a blahoželám k charakteru.
	Náš letúň.
	Z vnútra.
	Madam M. A svetlá budúcnosť.
	6 hodín letu do Dubaja.
	Tam sme strávili 3 hodinky veľmi pomalou chôdzou po letisku. Všetky obchody sme si veľmi pozorne prezreli.
	Aj skleník.
	Ďalšie 2 aj čosi hodiny letu a ráno pristávame v Negombe. Výmena dolárov za rupie a po prvom nesmelom zjednávačskom pokuse (neznášam zjednávanie), východe z budovy a prvom údere vlhkým teplom nasadáme do taxi smerom do centra Colomba, kde máme zarezervovaný hotel. Nasledovala hodina počas ktorej sme v miernom šoku striedavo pozerali na to, čo sa deje na ceste a na seba. Šofér bol uvoľnený a s nadšením popisoval svoju prácu: "Každý deň noví ľudia, nová inšpirácia, nové myšlienky." Raz buedm taxikárom.
	Po príjazde do hotela Gardens Hotel sme sa ocitli v načančanej miestnosti.
	Presne takto si predstavujem spálňu v domčeku pre Barbie.
	Aj keď niektoré detaily by americkú Bárbinu asi rozčúlili.
	Na druhý deň sme teda oficiále začali dovolenku. Prvý turistický deň mal byť jeden z dvoch, ktoré sme mali stráviť v Colombe ...
	... lebo som si predstavoval, že turistika po meste bude extrémne zaujímavá, hromady chrámov, ktoré budú každý iný, kopec zaujímavej architektúry, atď ...
	... pretože taký dojem som získal počas domácej prípravy z knižky o Srí Lanke zo série Rough Guide. Tam sľubovali samé fantastické, malebné, životom kypiace a naviem aké ešte veci :)
	Pár hodín a kilometrov strávených chodením v brutálnej doprave,
	vlhkom teple, randále a smrade z výfukov ...
	... a cez mierne getho-idne vyzerajúce štvrte,
	pričom sme každú chvíľu museli vysvetľovať samozvaným sprievodcom, že nemáme v úmysle nasledovať ich trasy ...
	... nás z toho za ten deň celkom vyliečilo. Nie že by sme nevideli žiadne zaujímavé miesta so svojskou ázijsko-chaotickou atmosférou,
	zaujímavými budovami,
	trojkolkami a ich vodičmi (každý je hrdina, pretože každý, kto prežije v miestnej doprave je pre mňa hrdina),
	rastlinami
	zvieratami
	tržnicami
	hodinovými vežami
	a mrakodrapmi ...
	ale po pár hodinách sme boli radi, že sme dorazili k moru, čo bola aspoň nejaká príroda.
	Miša má radosť.
	Ja mám radosť.
	Samorast má radosť.
	Delo má radosť.
	Tuk-tuk vodič má radosť.
	Aj dav má radosť.
	Len ryba už nemá radosť, niekto jej totiž vypil oko.
	Potom sme dostali hlad, tak sme sa vybrali hľadať reštiku, z ktorej by sme videli západ slnka nad morom. A keďže tam sme nenašli, tak sme prvý krát stopli tuk-tuk.
	Aj v ňom sme mali radosť.
	Po vystúpení sme síce našli reštiku, ale zavretú a potom ešte nejaké ďalšie, tiež nepoužiteľné, tak som aspoň cvakol mešitu. Až po nejakom čase sme našli miesto, kde sme povečerali a potom šlapali pár kilákov naspäť na hotel.
	Na druhý deň ráno nás čakali Barbie raňajky, ktoré pripravila pani domu vlastnoručne a to tak ...
	... že zobrala do vlastnej ruky malý pozlátený zvonček, zazvonila ním a všetko sa začalo zázračne objavovať na stole. Ako indická Arabela. Prvý krát sme ochutnali ozajstnú papáju a dostala nás.