Príjazd do Dambully, Sigiriya, Jaskynné chrámy
	Celodenná "prechádzka" po Colombe nás naplnila do tej miery, že ešte prvý deň sme sa zhodli, že ďalší deň a noc by sme tu už možno neprežili.
	A tak sme sa rozhodli, že sa posunieme na ďalšiu štáciu a začneme našu okružnú trasu po ostrove. Zhodli sme sa aj na tom, že múzeá, pamiatky a ďalšie chrámy nám už nie sú po chuti a výber preto padol na Dambullu, kde konečne hrozila aj nejaká príroda. Takže sme poďakovali pani domácej, zneužili ju, aby nám dohodla po telefóne nejaké ubytovanie (úplne zbytočne, šli sme nakoniec inde), zaplatili 8000 srílanských chechtákov (+2000 ako odškodné za ďalšiu nevyužitú rezervovanú noc - ešte som bol naivne súcitný) ...
	... nasadli na autobus a vyrazili na sever. Autobus bol rozhrkaná krabica, do ktorej za jazdy naskakovali cestujúci a predavači a neskôr rovnakým spôsobom vypadávali.
	Do toho hučal sinhálsky pop z reprákov, ktoré boli veľké ako mikrovlnka a ozvučili by aj menšiu diskotéku.
	Pop bol každých pár sekúnd prehlušený trúbením, ktoré oznamovalo, že my sme autobus a kto sám neuhne z cesty, bude uhnutý nami.
	Cestou sme videli všelijaké pouličné obchody, ktoré občas boli bez samotného obchodu, hlavne, že tam bol tovar.
	Ale niektoré boli štýlové, napr. hajzlíkárne.
	Alebo zelovoc.
	Po pár hodinách nadskakovania (a jednej prestávky, keď sme ochutnali liči, mne chutilo, Michaele nie), sme dorazili do Dambully a prišiel čas na náš prvý pokus nájsť ubytko na noc. Nejaký tuk-tukár nás odchytil a povedal nám, že nás dovezie do ubytka za 1000 chechtákov. Doviezol nás k tomuto zelenému.
	Po zbežnej prehliadke sme sa rozhodli, že to zoberieme ako hec a vyskúšame, čo vydržíme, aj keď to nakoniec malo stáť 1200 na noc. Chceli sme skrátka skúsiť ozajstné low-cost ubytovanie, pretože sme si uvedomili, že keby sme mali platiť každú noc to, čo tú prvu v Colombe, tak by nás to bolelo.
	Potom sme sa vybrali do "mesta" hľadať potravu. Bolo teplúčko. Nejak sme nevedeli čo vybrať, vošli sme do nejakého celkom slušne vyzerajúceho podniku, a hneď sme aj vyšli, lebo bol prázdny a nakoniec sme zakotvili v nejakej tmavej diere, kde sme si dali nejaké nasekané mäso s ryžou. A brali sme to zároveň ako ďalší hec, čo to s nami urobí. Mne celkom chutilo. Večer sme to pre istotu zaliali slivovicou.
	Po návrate do nášho "hotela" sme v izbe vedľa postele našli neplatiaceho nájomníka. Nerobil bordel, tak sme ho nechali na noc s nami. Noc bola brutálna, posteľné prádlo špinavé, od tepla sme skoro zdochli, okolo nás moskytiéra a ventilátor na nás fúkal 30 stupňový vlhký vzduch.
	Ráno sme dostali od pána domáceho raňajky. Tie boli OK. Zaujal nás najmä hnedý džús, ktorý sme (neznalí pomerov) nevypili ihneď, ale nechali sme si ho na koniec ...
	... kedy to už prestal byť džús, ale zmenil sa na presnidávku. Tak som ho dojedol lyžičkou.
	V ten deň sme mali v pláne skalu s názvom Sigiryia. Doviezol nás tam autobus. Konečne to vyzeralo na niečo, čo stálo za to. Zo zeme trčala skala.
	Cestou k nej sme videli opice na obede ...
	... a kúpil som si klobúk, aby som neskapal.
	Džejár.
	Okolo boli nejaké vodné nádrže. Cedule hovorili, že "Danger, crocodiles". Tak sme sa nekúpali.
	Všetky ďalšie bazény už boli suché a napĺňajú sa asi len počas obdobia dažďov. Mali tvoriť rafinovaný zavlažovací komplex,
	ktorý v minulosti dokázal okolie udržať zelené aj počas sucha. A čakalo nás niekoľko stoviek schodov na vrchol skaly.
	Cedule upozorňovali, aby sme boli ticho, celkom som nechápal, o čo ide.
	Cestou hore sme videli nejaké laškovné starobylé maľby.
	A nohy.
	Aha, tak títo vyžadujú ticho.
	Respect
	Hore.
	Miestni páni pred Mišou hrali borcov a leštili svaly. A ešte mi blahoželali, že super wife.
	A že chcú foto.
	Pohľad na okolie.
	Pri zostupe sme stretli opice.
	Miša ich lákala na vodu.
	Niektoré len zírali.
	Ale niektoré si dali. Mali dobré zuby, takže kľudne z druhého konca fľaše.
	Po návrate do Dambully sme stretli auto, ktoré malo v kufri decentné autorádio. Majiteľ vraj rád počúva správy keď maká na poli, a auto je pritom doma v garáži.
	Zistili sme, že máme ešte do večera nejaké dve hodiny, tak sme sa (našťastie!) rozhodli, že ešte stihneme miestny Zlatý chrám a slávne jaskynné chrámy (kde sme pôvodne chceli stráviť nasledujúci deň). Zlatý chrám sa vyznačoval celkovou skromnosťou a decentným až strohým štýlom.
	Predzáhradka ponúkala rad sadrových trpaslíkov v podobe budhistických mníchov.
	Neodolali sme a zameditovali.
	Strhli sme aj ďalších.
	Okoloidúca Miša svojím blonďavým epílom prinútila vstať kobru.
	Keď sme došli do preslávených jaskynných chrámov, zostali sme stáť v nemom úžase (pri predstave, že by sme kvôli nasledujúcim pohľadom strávili na tomto mieste ďalší deň, ako sme pôvodne plánovali). Vychutnajte si nasledujúcu smršť božích bradaviek bez komentára.
	Po vyjdení z poslednej jaskyne, sme si uvedomili dve veci: - Sme kultúrno-historickí ignoranti. -Už žiadne chrámy, múzeá a zrúcaniny.
	Asi potrebujeme zostarnúť ešte cca. 20-30 rokov, aby sme toto bohatstvo docenili.
	Po tomto osvietení (nakoniec to duchovno malo čosi do seba) sme zavrhli plán ísť do Polonnaruwy a Anuradhapury (kde mali byť nejaké "fascinujúce zrúcaniny" (zdroj: Rough Guide) za vstupné len milión chechtákov) a rozhodli sme sa, že najbližší týždeň sa budeme liečiť už iba prírodou. Prípadne večerami ako bola táto.
	A ovocím a vínom. Pán domáci nám uvaril celkom dobre, až na ryžu, ktorá mala pachuť, ako keby ležala niekde na zemi pár týždňov. Tuším by som to nazval "stuchnutá". No, stane sa.
	To je Rough Guide.