Knuckles Range - mlžný prales (kto pozná neidiotsky znejúci preklad českého "mlžného pralesa" do Slovenčiny, posielajte na môj e-mail)
	1. deň O našej túže vidieť ozajstný mokrý tropický les sme sa neopatrne zmienili nejakému chlapíkovi s tuk-tukom.
	Ten neváhal a ponúkol, že nám urobí 3-dňový výlet do Knuckles Range, povedal nejakú cenu, my sme to s Mišou prebrali a súhlasili. Pekné počasie malo byť v cene. Tak sme sa zbalili na 3 dni do malých batohov, nasadli do jeho dodávky a nechali sa odviezť niekam do úplnej prdele v kopcoch asi hodinu a pol jazdy odtiaľ.
	Po ceste aj so svojimi pomocníkmi nakúpili suroviny, z ktorých mali 3 dni variť.
	Všetko v prísne hygienických podmienkach a vákuovom balení, priamo z mrazáku.
	Cesta sa vinula kopcami cez čajové plantáže.
	Stavili sme sa aj v horskej dedinke na niečo pod zub. Ešte sme sa furt trochu báli, ale dali sme si.
	Okolo nás boli konečne naozajstné hory.
	To ale malo svoje mínusy. Vysadili nás niekde vysoko v čajových poliach. Počasie ale začalo byť horské. Tu vidíte naše prvé a zároveň posledné suché metre.
	O chvíľu začalo mierne pršať a s prestávkami to vydržalo až do večera.
	Niekoľko hodín sme šlapali cez čajové polia na miesto, kde sme mali ubikáciu.
	Okolie naznačovalo, že by sme tu mohli vidieť hory, po ktorých sme toľko túžili.
	Ok, hovorili sme si, všetko v porádečku ...
	... a užívali si prvé výhľady.
	Až do času, než sme prešli krátky, asi 300 metrový vlhký úsek medzi stromami. Vtedy som zistil, že mi pribudla šnúrka na topánke.
	Až na farbu to bolo dokonalé. Potom sa šnúrka pohla a presunula sa na iné miesto.
	Miša mala šnúrku rovno naostro. A nebola to šnúrka na tangáčoch.
	Trochu nás to vystrašilo ...
	... ale náš sprievod zakročil pomocou miestnej medicíny a šnúrky sa s nami rozlúčili.
	Dosť bolo hnusu. Boli tam aj pekné veci.
	Napr. pohodený kábel.
	Samohybný.
	S očičkami a nožičkami.
	Vytúžený prales. Tak nám treba.
	Večer sme dorazili k miestu, kde nám pripravili stan na prenocovanie, dostali dobrú večeru, zbavili sa zvyšných pijavíc ...
	... šli spať.
	Nasledujúce dni na tomto sušiaku už len pribúdali. Nevyschlo tu totiž vôbec nič.
	Interiér.
	Miša ešte stihla spísať zážitky, ja som vyhodil pijavicu čo visela v stane zo stropu a zaľahli sme.
	2. deň Druhý deň ráno. Počasie ... no veď vidíte sami.
	Ale raňajky vo full standard.
	To je naša kúpeľňa.
	Náš dnešný výlet mal viesť na High Knuckle, jeden z vrcholov oblasti. 20 kilometrov cez prales.
	"Lots of leeches, sir", snažil sa mi vysvetliť náš sprievodca, prečo nám mažú na nohy a na topánky nejaký krém odpudzujúci to svinstvo bažiace po krvi. Moc ma to neupokojilo.
	Pripravený.
	Ideme na to.
	Chceli sme džangl. No tak tu ju máme.
	Občas sa zastavíme na nejakých kameňoch (na nich tie svine nie sú), otrháme z nôh pijavice, nastriekame topánky (aj tak je to jedno) a ideme ďalej.
	Zasa jedno miesto, kde je sucho, takže ideme odoperovať pijavice.
	By ma zaujímalo, prečo sa mi zbierali v topánke práve na jednom mieste. Ponožky od babky im robili celkom problémy, dostala sa cez ne len jedna.
	Keď sme sa zbavili tých, čo na nás obedovali, tak sme si dali aj my.
	Naši sprievodcovia. Ten vpravo celú cestu absolvoval v plážových žabkách. Pijavice naňho vraj moc nejdú, má vraj nechutnú krv alebo také čosi.
	Banány rastú kade-tade naokolo.
	Bohužiaľ na vrchol, kam sme mierili sme nedošli, lebo hore bolo čisté peklo, hmla, dážď a vietor, ktorý mi dotrhal pláštenku. Takže návrat domov.
	Cesta späť viedla cez dedinku, v ktorej žil náš sprievodca - Rangala.
	Miestne devy nám zatancovali nejaký tanec s palicami.
	Miša z toho celkom ožila a zahrala žltého Batmana.
	Našli sme aj drevenú sochu slobody.
	To je náš tábor v horách.
	A to je Michaelina topánka po príchode. Čo myslíte, že je vnútri?
	Sacia vložka, čo asi. (Miša hovorí, že tam bolo pekne stočených 12 kúskov.)
	Koniec druhého dňa. Pomodliť ("Bože, daj nám slnečný deň bez slizkého svinstva."), vycikať a spať. Vyjde ten tretí?
	3. deň Na tretí deň na nás už pralesné prechádzky ani neskúšali, keďže sme to vzdali predchádzajúci deň (sme v ich očiach sračky). Takže spraviť náladu raňajkami,
	Spoločná fotka s našimi starostlivými sprievodcami, čo nás, európske bárbiny, držali v suchu, najedených a v bezpečí.
	Tretí deň sme urobili len dlhú prechádzku cez Rangalu po ceste cez čajové plantáže smerom k inej dedine niekde za horami.
	To malo tú výhodu, že sme stretli namiesto sto tisíc pijavíc len asi 200, takže sa človek mohol aj pozerať na krásy okolo a nie len oberať zo seba to svinstvo.
	No, nie že by sme sa tomu úplne vyhli. Ale oproti včerajšku to bola len taká kozmetika.
	Miša po kozmetike.
	Položili sme aj obeť bohom.
	Niečo červené.
	Niečo zelené.
	Niečo fajn.
	Tu vidíte žabu, ktorá to tiež schytala.
	Škoda počasia. Mohlo to tu byť dobré.
	Stretnutie s miestnym.
	Tam kdesi je pekné počasie.
	Ďalší miestny.
	Tu by to chcelo opraviť štuku.
	Voľne pohodené kozy.
	Miestny hmyz, ktorý sa zbalí, keď mu poviete.
	Tu vraj nedávno ...
	... vyhorela citrónovníková plantáž. Čo ste hasiči, čo ste robili?
	Zas sa rozpršalo, tak sme dali pauzu a ginger kekse s banánmi na tomto útulnom mieste,
	skontrolovali pleť,
	vyrušili miestny hmyz,
	pozreli záhradku a vybrali sa späť.
	Zas prší a zas oblaky.
	Po návrate večera,
	zbaliť stan a návrat do suchej civilizácie (haha, to si zas niekto nabehol).
	V Kandy lialo, ale aspoň sme si dali teplú sprchu a išli tie studené mokré tri dni rozchodiť na lepšiu večeru do hotela Suiss. Na druhý deň sme sa rozhodli vyraziť do Elly, kde by mohlo byť lepšie počasie. Ha ha. Stay tuned. More rain to come.