Príroda bola skvelá. More, z neho vyrastajúce vrchy do výšky stoviek metrov, zarastené stromami a pomedzi ne stekajúce vodopády.
Naobliekali nás do vodáckeho oblečenia, vyzeralo to skvele: Vlado vo verzii Kačica.
Milford Sound bol voľakedy izolovaná diera, do ktorej sa dalo dostať iba loďou a v dobrom počasí brutálnym chodníkom cez hory.
Ako si môžete prečítať na fotke tejto cedule, Milford Sound sa spojil so svetom až v roku 1953, keď po veľkých problémoch prekopali cez horu tunel. Trvalo to roky a zazřvalo tam pekných pár ľudí. Fotku z tunela bohužiaľ nemám. Je to škoda, pretože to bol neuveriteľný pohľad. Aspoň ja som také čosi ešte nevidel. Bola to fakt dlhá, jednoduchá a neopracovaná diera v skale s mizerným alebo nijakým osvetlením, ktorá ani nebola vodorovná, vlnila sa a sem-tam cez cestu pretekal potôčik. Nedalo sa tam zastaviť, takže som to nemohol odfotiť. Ale úplne súhlasím s Vladovým postrehom, ktorý to nazval Cesta hrubým črevom.
Ale tento kúsok sveta treba vidieť. Motorovým člnom nás vyviezli niekoľko kilometrov do fjordu (smerom k moru), tam nás vysadili do kajakov a my sme sa ocitli v úžasnom prostredí vody, skál, vodopádov, zelene a občas aj zvierat. Tu je vodopád, ktorým sa náš inštruktor (po tom, ako ma naučil šoférovať kajak, keďže ja, lamer, som ani nepochopil na čo sú tam pedále) nechal osprchovať.
Vodopády padali do mora okolo nás z výšky sto metrov.
Stromy rástli rovno z kolmej skaly.
Aj Vladovi sa páčilo.
Na miestach, kde boli skalné plošiny len pár metrov nad vodou (a teda sa na ne dalo vyliezť) si pochrapkávali tulene.
Ak chcete vidieť zviera, ktoré vám dokáže dať vzorovo najavo, ako vás má v paži, choďte si pozrieť tulene.
Milford Sound je miesto, kvôli ktorému sa ešte niekedy chcem vrátiť na Zéland. Stále si predstavujem, aký úžasný musí byť povestný Milford Track, chodník, ktorý sa vinie medzi všetky tie brutálne steny.
Na absolvovanie Milford Tracku sú ale potrebné asi 4 dni, a hlavne - treba si ho (nocľah) rezervovať asi 3 mesiace vopred, pretože počet účastníkov denne je limitovaný ubytovacou kapacitou.
Na tejto fotke je okrem vodopádu vidno aj trošičku ľadovcovej geológie. V priebehu vekov, keď ľadovce vytvárali tieto obrovské doliny, sa tento proces odohrával v generáciách. Výsledkom tohto procesu sú "schody" ako ten, z ktorého padá vodopád. Nad ním je rovinka a potom ďalšia stena. Táto štruktúra údolí, v ktorých sú na dne ďalšie údolia je práve daná tým, že vo veľkej doline spôsobenej prvotným ľadovcom v dávnej minulosti sa neskôr vytvoril menší, ktorý na dne údolia vyhĺbil ďalšiu dolinu, ďalšia generácia ešte vyrila dolinu v tejto atď. Tak vzniká schodovitý terén stena-rovinka-stena. Dnes sú tie najnižšie položené časti zaplavené morom a my teda vidíme len časť nad vodou.
Bohužiaľ, kvalita fotografií je mizerná. Je daná kvalitou fotografa a blbými podmienkami (málo svetla, veľké kontrasty, kývajúci sa kajak, ...).
Bol už večer a svetla bolo málo a keď tak, tak slnko osvetľovalo len vrcholy kopcov.
A tak sme veslovali a veslovali naspäť smerom do vnútrozemia ...
... až sme sa o pol deviatej doveslovali znova do prístavu.
Ráno sme sa frčali preč z tohto úžasného kúta sveta, cez všetky tie serpentíny a hrubé črevo. Po ceste ma zaujalo, že na jednom mieste, hoci všade bolo pekne a jasno sa len tak z ničoho nič urobila hmla a potom zmizla.
Zaparkovali sme na parkovisko, z ktorého už letmý pohľad hore naznačoval, že naša najbližšia pešia túra ponúkne čo to pre oči.