Obed sme dali vo Wanake, bolo pekne, aj nejaké dámy si tu pri jazere piknikovali.
Po ceste sme videli napr. takýto začarovaný les.
A inak začarovaný les.
Som fotil krík, ale niekto mi ho ušklbol z pred foťáka. Doma to radšej neskúšajte.
Ľadovec niekedy dávno vyhĺbil svoju dolinu s takýmito stenami.
Špecificiká klíma a terén sa spojili v národnom parku Tai Poutini a vytvorili 140 ľadovcov o súhrnnej rozlohe 120 km štvorcových. Fox a Frnaz Josef sú z nich najväčšie a keďže sa nachádzajú v podobnom teréne, podobne aj vyzerajú.
Náš krásavec (špinavý) v diaľke. Ľadovec je pohybujúci sa masív snehu, ktorý sa spúšťa dolu údolím 100000 krát pomalšie ako voda v rieke. Ľadovec vyžaduje na svojom vrchnom konci veľkú nádrž, v ktorej sa zhromažďuje sneh. Ten musí mať teplotu pod bodom mrazu počas mnohých rokov.
Klíma a topografia - recept na ľadovec: najvyššie vrchy Južných Álp ležia v ceste západným vzdušným prúdom, ktoré sú nasýtené vodou. Tieto prúdy pri náraze na tieto končiare prudko stúpaju, ochladzujú sa a zbavujú sa zrážkami veľkého objemu vody vo forme dažďa, vo vyšších nadmorských výškach vo forme snehu.
Ľad sa zosúva úzkym údolím smerom dolu, kde sa topí. Ak sa ľad topí dolu rýchlejšie ako sa zhromažďuje sneh na hornom konci, ľadovca ubúda - ustupuje. V opačnom prípade ľadovec rastie.
Tieto procesy závisia teda od množstva zrážok v hornej časti ľadovca. Aktuálne úhrny zrážok sa na veľkosti ľadovca prejavujú po dobe asi 5 rokov - toľko trvá, kým sa sneh na hornom konci zmení na ľad a začne sa kĺzať dolu.
Ľad sa pohybuje po kamennom podloží na tenkom filme vody a vďaka plasticite ľadu samotného. Vrchná vrstva ľadovca (hrubá okolo 20 metrov) sa pohybuje ako tvrdá škrupina.
Tá sa na ohyboch a hrboch podložia a pri trení o steny údolia láme a štiepi, pričom vznikajú rozsadliny.
Schody v kamennom podloží vytvoria niečo podobné na povrchu ľadovca - vežovité útvary, ktoré sa týčia smerom k oblohe a postupne sa menia na chaotické ľadopády.
Z ľadovca Fox sme šli na ľadovec Franz Josef. Cestou sme sa zastavili pri jazere Matheson, ktoré v prípade pekného počasia vytvára svojou pokojnou hladinou zrkadlové obrazy okolia. Tie asi vyzerajú dobre, pretože za týmito mrakmi sú najvyššie vrchy Zélandu. Ale my sme videli prd.
Akurát sa tu promenádovala nejaká hydina.
A mohlo to byť fakt dobré.
Nie iba stromy.
Pri odchode sa síce pán skalnatý čosi pokúsil naznačiť, ale málo, málo ...
A po veľkých drahotách sa na chvíľku ukázal aj pán najvyšší - Mt. Cook. To je ten špicatý vpravo. Škoda.
To je on v diaľke. Ľad počas doby ľadovej vytvoril údolie s veľmi strmými stenami. Tieto sa často zrútia po silných dažďoch alebo počas zemetrasení.
Niektoré skalné masívy boli zo zaujímavých materiálov.
Na tomto a ďalších dvoch obrázkoch si môžete urobiť predstavu o veľkosti ľadovcových štruktúr. V bledšej (čistejšej) oblasti spodnej časti ľadovca môžete nájsť skupinku ľudí, ktorí absolvujú výlet na ľadovec pod dohľadom sprievodcu.
Pekné ale nebezpečné. Ľad je zradný. Pod povrchom je bludisko riečisk topiacej sa vody a ľadových jaskýň, ktoré sa neustále menia a rúcajú. Počas búrok ľad vnútri ľadovca kolabuje a dočasne môže zablokovať niektorú z vnútorných riečok ...
... zablokovaný kanál znemožňuje prúdenie vody a tá sa zhromažďuje v neviditeľnej nádrži. Tlak množstva vody narastá a keď sa hrádza pretrhne, vytryskne von ako príval vody spolu s mohutnými blokmi ľadu.
Ľadovec pracuje ako gigantický dopravníkový pás, ktorý presúva skaly napadané naň z úbočí údolia. Veľkosť skál siaha od štrku po balvany veľkosti domu.
Väčšina z nich je skrytá v ľade, ale mnoho z nich je vidno tu na konci ľadovca. Ako sa postupne ľad okolo nich topí, vypadávajú z neho.
Z ľadovca neustále opadávajú aj menšie a väčšie kusy ľadu.
Ak sa na Zéland ešte niekedy vrátim, tak si určite dám aj túru s vodcom po ľadovci, ilustračné fotky vyzerali úžasne, tentokrát na to nebol čas.
Takéto sú niektoré z odpadnutých kusov ľadu.
Len aby sa neprikotúľal nejaký väčší ...
... chytro preč.
Slnkom ožiarená vrchná časť.