Cesta sa zasa klasicky (ako na veľa miestach na južnom ostrove) vlnila po šialených serpentínach a okrem iného sme prešli aj po tomto viadukte. Pekná inžinierska práca. Nahradil cestu, ktorá sa predtým vlnila pod ním a zasypávali ju lavíny a zosuvy pôdy.
Po príchode sme ešte podvečer mali trochu času. V diaľke sme videli nejaký vodopád, tak sme sa naň išli mrknúť.
To malé som ja.
Aj Vlado sa navlhčil. Nech sa nepráši.
Vodopád sa predvádzal a hral na city.
Robil farebné opičky.
Lákal ma stále bližšie, chcel som urobiť akčnejší záber ...
... až som sa dotrepal tam, kde už bolo strašne vlho a všetko sa šmýkalo ...
... ešte krok a ...
... ruka bola v kýbli.
Výstup na Avalanche Peak začal hneď pekne skraja poriadnym nášupom cez les. Bolo to skôr lezenie ako chôdza.
Tento krát sa Vlado tyčky bojí. Ale tvári sa že nič a šteklí trávu pod pazuchy.
Údolie Arthur Pass.
Kopce oproti nám.
Tu sa asi niečo nedávno odtrhlo.
Kvet ani ženou ...
Čosi vzadu vystrkuje rožky.
Údolie Arhur Pass na druhej strane. Odtiaľ sme sem tuším prišli.
Aha ho, tam dole je náš včerajší vodopád.
Krvou som zaňho zaplatil.
Vlado si už myslí, že je hore.
Ále kdeže.
Až teraz.
Takže sa pekne porozhliadneme po okolí.
Tento kopec naľavo po hrebeni ma zlákal. Zaujímalo ma, čo by mohlo byť vidieť z neho, veď je to po hrebeni pár sto metrov. Tak som sa tam šiel pozrieť.
Bola tam akurát takáto priepasť. No a zrazu sa mi pod nohami uvoľnil balvan a zo sebou zobral asi pol kubíka okolitého materiálu okolo a všetko to zhučalo dolu. Zostal som visieť na rukách. Keďže som sa z toho skoro pokakal, tak som sa rýchlo otočil a vybral späť. Celý kopec bol akýsi zvetraný, takže som sa fakt klepal.
Ešte som odfotil ľudkov, čo čakali na opačnom kopci, odkiaľ som sem prišiel a makal som späť. Ten čierny je Vlado.
Na vrchole sme videli aj akési mladé Švajčiarky. Tie nás aj ochotne cvakli cestou dole.
A tá charizma! Nahodíme úsmevy, zahráme sa na devy ...
... človek po takom jave začne fotiť romantické blbosti ako táto.